Stories and Co. | Foxie píše... - Články

Majster a Margaréta (Michail Bulgakov)

Sun, 20 May 2012 20:14:00 +0200

Pamätám si, ako som tú knihu v Panta Rhei najprv nevedela nájsť a potom sme spolu s jedným brigádnikom zháňali Margarétku. :)

Diabol so svojou bandou prichádza do Moskvy. Robí si, čo sa mu zachce, a z toho sa už Moskva ide zblázniť... A všetko to začalo Pontským Pilátom.

Rozhodne je to menej "over the top" (neviem ten výraz preložiť - asi... príliš niečoho? preexponované? prehnané? prekomplikované? nad okraj?) než Pondelok sa začína v sobotu a narozdiel od hentého má aj celkom zmysluplný koniec a zápletku.

Príbeh bol dobrý a mal hĺbky na zamyslenie, iba časti s bosorkami a zborovým spevom mi boli príliš. Asi nemám zmysel pre ruskú literatúru. A strašne sa mi plietli mená, Sťopa - Stepan...no komu by sa to neplietlo? A okrem toho bolo vedľajších postáv toľko, že som si proste nevedela spomenúť, kto je kto.

Londýnske obchoďáky

Sat, 19 May 2012 14:47:00 +0200

Nie také obchoďáky, kam pôjdete ráno na rožky. Vznešené obchoďáky, z ktorých cítiť doby minulé! Také, kde by sa v potravinách ani kráľovná nemusela cítiť trápne. Také, kde si kúpite plechovičku čajov/keksov/čokoládok na pamiatku a pamätáte. Slávne londýnske obchoďáky!

HARROD´S. Všade inde na eskalátore tupo čučíte pred seba. V Harrod´s nehrozí - hlavne na egyptskej chodbe nie! Chodba je, ako napovedá názov, inšpirovaná egyptom, ale... Ona tým Egyptom je! Ako v svätyni. Wow! Faraóni a hieroglyfy! O.o Zvyšok obchodu nezaostáva. Všetko je okázalé a ak nie egyptské, tak povykladané eduardovskými kahličkami.

Egyptský eskalátor:

Na štyroch poschodiach nájdete najprestížnejšiu všehochuť tovaru a na všechno sa strašne dobre kochá pohľadom. Úplný top je egyptská chodba, baro-reštaurácia (kde nečakáte v rade, ale dostanete papierik s číslom a kým sa vaše číslo objaví na displeji, kľudne nakupujete), vystavené koláče, oddelenie čokolády a potraviny.

Nemám rada čísla, ale Harrod´s má len tak pre informáciu 300 oddelení, kde je k službám dokopy 4000 ľudí! Ten luxus, čo predávajú za závratné sumy, aj dvakrát do roka zlacnia na výpredaj, ale vtedy ľudia stoja radu ako za sociku vonku pred obchodom ešte pred otvorením! :D

A ak chcete pikošku, tak ten chlapík, ktorý zomrel v aute s princeznou Dianou, bol synom majiteľa a majiteľ neskôr niečo spravil na synovu počesť v obchode, ale čo, to si nepamätám.

FORTNUM & MASON. (na obrázku rozprávkový výklad, ktorý sa ešte aj otáčal!) Pôvodne predávali nedopalky a jak sa im to rozšuplo za tých pár sto rokov! :D

V 18. storočí ujo Fortnum pracoval pre kráľovnú a mimo iné musel kontrolovať, aby sa sviečky v palácovom osvetlení vymieňali. A keďže sviečky boli vtedy drahé, Fortnuma napadlo predávať niečo ako second-hand - sviečky, čo celkom nedohoreli. S kamošom Masonom teda založili obchod, ktorý zásoboval palác novými sviečkami a ľud sviečkami z paláca. Obchod sa im rozbehol a čoskoro pribudol okrem tovaru aj tím koní na zásobovanie. Od začiatku 19. storočia bolo Fortnum&Mason známi pre exotické potraviny a stúpla im popularita. Kráľovná Viktória od nich posielala balíčky ako darčeky a objavitelia si balili na cesty kakaový prášok.

Obchod sa stále drží starých tradícií: chlapíka pri pečive nazývajú "groom of pastry" (niečo ako "mládenec...") a vo vinotéke obsluhujú vo fraku! Budova je síce prestavaná, ale staré dobré časy pripomínajú hodiny, na ktorých sú postavičky ujov Fortuna a Masona. Na celú hodinu postavičky prikročia k sebe a poklonia sa.

Vlastne som bola iba na prízemí, ale rozhodne som nemala pocit, že by to bolo "iba"! Kávy, dezerty, čokolády, čaje... Sú to darčeky, čo predávajú, vždy v peknom obale, z ktorého cítite, že presne taký kvalitný musí byť aj obsah. A najviac sa mi páčilo oddelenie sypaných čajov, mali tam také obrovské dózy plné voňavých lístkov, z ktorých "tankovali" zákazníkom. (: Obchod má aj vrchné poschodie s oblečením, ktoré vraj býva skoro prázdne.

LIBERTY. Zvonku pripomienka alžbetínskej doby, zvnútra 5 poschodí číreho luxusu. Nábytok, móda (šahnite/vyskúšajte si Chanel/Stellu McCartney/...!), kozmetika, bytové doplnky (perzské koberce + tie látky)... Človek sa tak trošku cíti ako slon v porceláne, aké je to všetko peknučké a cenné. Dodnes predávajú svoj slávny ručne tlačený hodváb a orientálne veci. Najkrajšie je pre mňa oddelenie so šatkami. (:

A táto kostra bola vo výklade, normálne šlapala na bicykli! :D

SELFRIDGES. Asi najstarší obchoďák na Oxford street. V Selfridges zoženiete značky aj za normálne ceny a narozdiel od vyššie vymenovaných sa tu dá nakúpiť aj oblečenie a kozmetika. Len sa potom viac cítite ako v obyčajnom obchode a stráca to punc luxusu...

Zdroje infošiek: Londýn - společník cestovatele (od Ikaru)

London´s strangest tales (Tom Quinn)...odtiaľ veci o Fortnum&Mason

Egyptský eskalátor šlohnutý z: http://www.alfayed.com/~/media/Images/Harrods/650%20Media%20Gallery/esc.ashx?mh=600&mw=600

Vianočný Fortnum & Mason z: http://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/f/f0/Fortnum_and_mason,_christmas.jpg

Selfridges v čase výročia z: http://www.designboom.com/cms/images/z101/selfridge01.jpg

Ostatné fotky som fotila buď ja alebo tatinko (tag P.B.). Ať je známo.

The last Airbender

Fri, 18 May 2012 19:23:36 +0200

Zajtra! Zajtra! Zajtra!

Bude! Vtipný! Deň!

...a nie, dementná nie som. :D

+ Zvyšok! Článku! Som! Písala! Klasicky!

Štyri národy podľa štyroch živlov. Kedysi žili v harmónii a existoval Avatar, ktorý ovládal všetky živly, no posledný zmizol už dávno a národy žijú každý oddelene, pod nadvládou národa ohňa. Až raz dvaja súrodenci z národa vody objavia v kuse ľadu živého chlapca a podivné zviera, ktoré vie lietať a aj keď mu hovoria bizón, vôbec to bizón nie je... Ale to je jedno, či to je alebo nie je bizón, pretože chlapca objaví národ ohňa a odvlečie so sebou. Chlapec je Avatar, vtedy dávno utiekol a neovláda svoje schopnosti úplne, ale dosť na to, aby utiekol a zúčastnil sa vzbury národov proti národu ohňa a popritom sa učil ovládať vodu...

Jackson Rathbone v úlohe, ktorú vyhlásili za "najhoršiu vedľajšiu úlohu". Rada sa na neho pozerám, ale tu bol vážne ako primrznutý. :/

Chlapec-Avatar svoju rolu zahral o poznanie lepšie. A vďaka nemu sa mi to aj páčilo! Spomínanie, meditovanie, načúvanie duchom a vnútorné dilemy - áno, to všetko bolo veľmi dobré.

Akurát ten náznak pokračovania na konci - trošku ma to desí a trošku sa teším. Ešte neviem, čo sa z toho vyvŕbi.

XII. Porozumenie

Sun, 13 May 2012 11:19:28 +0200

Niektoré príbehy píšem tak, že ich mám dopredu premyslené a na jeden šup vznikne základ príbehu/kapitoly, ktorý potom ešte trošku upravím. Tento príbeh bol skladačka. Napísala som kúsok príbehu a došla ku bodke, za ktorú písať nešlo (umelé, umelé). Ale to nevadilo, lebo som vedela, že pôjde. A nič som neupravovala (nesťažovali ste sa).

Ďakujem:

"skutočným" ľuďom, ktorí ma inšpirovali; Andymu, že sa so mnou delil o kafe; tým, ktorí príbeh čítali; a tým, ktorí ho komentovali. Zbožňujem ten pocit, keď majú moje príšerky nový koment (a nie je to niečo ako "koukni muj webik")! Usmievam sa na obrazovku a...mám pre koho písať. Hej, píšem pre seba, ale hádzala by som svoje príbehy na blog, keby som sa o ne nechcela podeliť? Je to ako s koláčikmi: pečiem, lebo mám z toho radosť, ale nakoniec nimi vždy ponúknem. ;)

Cítim sa skoro "dôležito" pri písaní takého úvodu. :D Ako keby som bola dáka Meyerová... Nie, teta Meyerová by poďakovala Muse a ostatnej inšpiratívnej hudbe. Tak to by sa potom patrilo poďakovať aj The Killers a Coldplay, lebo na ich pesničky som dávala väčšinu odkazov. :D

Why don't you find out for yourself? & Andy, you're a star (obidvojo The Killers)

"Je mi strašne, nehorázne ľúto, aký som bol debil," prehlásil Luky.

"Čo?"

Lukyho veta absolútne nesúvisela s tým, čo mu Vilo hovoril. Bola sobota a obaja sa rozvaľovali na lavičke v parku, tváriac sa, že sa raz dokopú aj k úlohe, kvôli ktorej sa stretli, ale zatiaľ iba vypili dve coly "pre inšpiráciu" a zakecali sa. Vilo hovoril o tom, ako dostal vyhubované od trénera na plavárni za to, že tréningy v poslednej dobe flákal a dodal, že asi s pólom aj tak sekne. A naraz naňho Luky vychrlil ospravedlnenie.

"Vtedy. Pred rokom," upresnil blondiak. Vilo sebou trhol. Stále to bolelo. "Včera som nad tým celý čas premýšľal a...bol som strašný debil. Nielen preto, že som veľa pil a spravil najväčšiu chybu možno aj za celý život. Lebo mne to už vtedy bolo ľúto, ale mal som ti to povedať. Mal som ti povedať viac a ospravedlniť sa viac... Možno by si mi odpustil."

"Nie, prestaň s tým," zastavil blondiaka Vilo. Nechcel uvažovať, čo by bolo keby...

"Počkaj, o to vôbec nejde. Mal som sa ti ospravedlniť viac, lebo mi to bolo omnoho viac ľúto, než som dával najavo. Tváril som sa, že som nad vecou..." ...a v skutočnosti bol Luky hlboko pod onou vecou aj pod bodom nula Vilových sympatií. "Doteraz si to vyčítam." Luky sa chvíľu odmlčal - naraz mal sucho v ústach. "Chcem...Chcem, aby si to vedel."

Vilo prikývol a usmial sa. "To je dobré, veď... Už som ti odpustil."

"Hej, lenže to už nikdy nebude ako predtým," podotkol Luky.

"A to je zlé?"

Blondiak pokrčil ramenami. "Neviem. Ale chýba mi to."

"Niekedy aj mne," priznal čiernovlások.

Luky sa začal cítiť nesvoj. Nemal istú pôdu pod nohami. A v pocitoch tápal.

Andy naťukal do notebooku adresu webovej stránky agentúry, čo organizovala študijné pobyty. Stlačil enter a zvedavo čakal, čo na neho vyskočí.

Najprv tú brožúru obchádzal oblúkom, ale neskôr, keď Dorot odišla a nechala papiere ležať na stole, si ich pritiahol k hrnčeku polofermentovanho čaju Oolong a začal listovať. Vravel si, že to určite nemôže byť také dobré ako na pestrofarebných obrázkoch, lenže keď začal čítať, ani písmená ho nepresviedčali o opaku.

Žeby predsa? Nie, určite nie, veď sa tak už dávno rozhodol a všetkým povedal, že nikam nejde. Ale odrazu mal pocit, že o niečo prichádzal...

Webová stránka mala podobnú grafiku ako brožúra. Dalo sa na nej celkom ľahko orientovať a Andy sa hneď dostal ku všetkým detailom.

Zisťoval by si detaily, keby ho pobyty nezaujímali? Ani si nepotreboval odpovedať. Šteklilo ho v bruchu, bol to strach z neznáma a zároveň túžba to neznámo spoznať, bola to aj nerozhodnosť a nedokázal sa ani rozhodnúť, či má zmeniť túto nerozhodnosť... Necítil sa byť sebou, jeho ja sa delilo na úlomky, no keď im chcel načúvať, všetky mlčali... Dilema.

"Andy mi už nechýba," povedal Vilo a pustil sa do vysvetľovania: "Už mi nechýba byť s ním. Ani už naňho nie som naštvaný...ani nič iné. Proste mu iba želám, aby mu bolo fajn a nechám to plávať."

"A... A ja ti chýbam?" bojazlivo sa opýtal Luky.

Vilo sklopil oči k teniskám. "Myslím, že hej." Čiernovlások otočil hlavu inam a začal kopať do kamienka, lebo nevedel udržať nervy. Čo keď to pokašľal, čo keď priznal to, čo nemal, čo keď sa mu Luky vysmeje a čo keď...

Blondiak ho chytil okolo pliec. Vilo prestal kopať (pretože by Lukyho nakopol pod koleno) a prekvapene k nemu zdvihol hlavu. "To je dobre," usmial sa Luky, "lebo aj ty mne a strašne som sa bál, že mi povieš nie." Dlaňami prešiel od Vilových pliec ku zápästiam a chytil čiernovlasého chlapca za ruky.

Hodnú chvíľu sa len tak držali, pretože sa ani jeden nechcel pustiť.

Andy vedel, že sa sám nedokázal rozhodnúť. Vždy bol taký. Vždy niekoho nechával, aby ho postrčil - mama ho postrčila ku gymplu, ešte predtým ku klavíru, spolužiak dotisol na plaváreň a keby sa Andymu jedno popoludnie neozval Vilo prvý, asi by sa doteraz iba míňali v sprchách.

Rozmýšľal, komu by zavolal. Hane nie, bola až fanaticky za pobyt. Jasne neobjektívna, pomyslel si Andy a ďalej si lámal hlavu. Spolužiaci by tiež boli do jedného za, vedel si predstaviť, ako by ho presviedčali, že musí ísť, keď vie tak perfektne anglicky. Nevedel perfektne anglicky, ale plynule a dosť dobre na to, aby bol najlepší z ročníka.

Nemohol prezvoniť nikomu zo školy - bolo by to zbytočné, keď dopredu poznal ich odpoveď. Usúdil, že to musí byť niekto, kto by ho prekvapil. Dorot? Nie, tá by sa ho iba pokúsila vystrnadiť z domu. A mama... Nevedel, čo by mu povedala. No aj tak mal v sebe pubertálnu povýšeneckosť - nemohol sa predsa rozhodnúť podľa toho, čo mu povedia rodičia...

Na nikoho vhodného neprišiel. To už by som mohol zavolať Vilovi, nech je to komplet pošahané, pomyslel si.

Prečo bol vlastne vždy proti pobytu - bolo to z princípu? Stisol pery, keď si uvedomil, že áno. A že jediné argumenty, čo mal teraz proti, boli, že by porušil svoje miliónkrát zopakované tvrdohlavé nie a že by ho čakalo veľa vybavovačiek. Strach vyčiarkol zo zoznamu, lebo si ho nechcel priznať.

Webovú stránku zavrel. Rozhodol sa.

Vilo prvý pustil Lukyho ruku a rozosmial sa. Šťastný, šťastný, šťastný... Niečo mu už dlho chýbalo, čo pred malou chvíľkou zapadlo na svoje miesto.

Rozbehol sa dole ulicou, blonďavý chlapec sa pustil za ním a spolu bežali, až kým svah nezačal stúpať strmo nahor. Vilo sa celý zadychčaný chytil pouličnej lampy. S Lukym na seba pozreli, tváre ako paradajky a srdcia šialene bili. Vyprskli do smiechu.

Ďalšie ráno sa Mišo odušu hrabal vo svojej skrinke. Dúfal, že v tom bordeli nájde čipovku. Vyšmaril prepotené tričká z telesnej a zanadával. Pod teniskami tiež nič.

Z celej sily kopol do skrinky. Plechový rámus a odraz nazad.

Ten hluk Hanu upútal.

"Skús hore na skrinke," povedala.

Skúsil, lebo bol v koncoch, inak by ju poslal rovno do teplých (ironické, tak ironické) krajín. Zašmátral rukou navrchu skrinky.

"Ani pendrek," skonštatoval, príliš znechutený, aby dal najavo, že je na ňu naštvaný.

"Uhm..." Skúmavo na Miša hľadela, na jeho rozviazané šnúrky a ostrozelené tričko, čo vytŕčalo spod mikiny, zachmúrený výraz v tvári a rozpoltenosť. Najviac zo všetkého bol ten chlapec zmätený. "Asi budeš bi," oznámila mu, akoby ho to malo utešiť.

"Určite budeš debilná, keď si ešte nepochopila, že nie," odsekol. Pozeral sa na zamrežované okná, za ktorými však nebolo vidieť nič iné než trávu.

Prevrátila očami. Zaťatý vôl. "Asi budeš bi," zopakovala. Nevšímala si, ako sa na ňu mračil, a pokračovala: "Ale to je úplne v pohode. Vážne. Nič zlé, chápeš? Musíš sa s tým naučiť žiť - inak nebudeš žiť vôbec. Toť vše."

Mišo ju vyprevádzal bezradným pohľadom. Kiež by to bolo také ľahké...

Hana vedela, že to ľahké nebude. Ale verila, že nie také ťažké, aby to oktávan nezvládol.

Pred sekretariátom si všimla Andyho. V rukách mal papiere na vybavenie a nervózne poklopkával nohou, pretože už dvakrát klopal a "vyššie autority" ho stále okázalo ignorovali.

Dvihla ruku a keď sa míňali, tľapli si na všetko, čo bolo alebo bude a uškrnuli sa, lebo v tej konkrétnej sekunde nimi preblesklo zvláštne porozumenie.

Tower Bridge

Sun, 06 May 2012 14:50:00 +0200

Keď som písala článok, neodolala som a musela som sa po ňom prejsť aspoň cez Google Earth! ;)

Tower Bridge ale postavili za peniaze, čo šetrili už od stredoveku! Fakticky, ono v ešte stredoveku dala vláda peniaze investovať, lebo vedeli, že budú potrebovať nový most (a po tom, čo London Bridge vyhorel, to bolo ešte jasnejšie), len sa akosi nikto k ničomu nemal až do 19. storočia. Vtedy schválili projekt a stredoveké peniažky, už tučnejšiu kôpku, použili na svoj účel.

Most dokončili v roku 1895 a otváracie mechanizmy odvtedy až do 80. rokov fungovali na parné stroje. V dobe najväčšej slávy sa most otváral päťkrát za deň, ale dnes už máte fakt šťastie, ak uvidíte dve "ramená" dvihnúť sa.

Môžte výjsť aj do veže (je tam výstava histórie Tower Bridge) a na horný mostík. Boli sme po záverečnej, takže z toho nič nebolo, ale ja raz vyjdem aj hore na mostík!

Ten most je vážne krásny. Z Toweru sme šli popri rieke k mostu a keď som po ňom kráčala, skoro som tomu neverila. Vľavo Temža, vpravo Temža, predo mnou vežička a Londýn všade okolo. A ja v Londýne. Sny sú skutočné. (:

A inak na Tower Bridge sa odohráva záverečná scéna zo Sherlocka Holmesa! Vo filme ešte most nebol dostavaný, takže tam boli samé lešenia a nástroje. Ale so zaujímavým prostredím sa na finále omnoho lepšie pozeralo, keby sa súboj odohral hocikde inde, už by sa to opakovalo - z iných filmov aj z predošlých scén.

A ešte ma napadla tá časť z Kostí, kde Booth a Kosť prvýkrát prišli do Anglicka riešiť prípad. A tiež bol Tower Bridge v závere! Booth a tá anglická vyšetrovateľka sedeli v kaviarni s výhľadom a Booth uvidel, ako sa most otvára. Šťastlivec, že? ;)

Foxie od chrbta, prvé krôčky nad Temžou.

Výstižná fotka - každý kuká inak, jak furt.

Pohľad na rieku.

Príšerka na moste.

Bývalé doky bez príšery. V 19. storočí bol v dokoch strašný frmol, premieľali sa tam ľudia, lode aj tovar, ktorý vyťahovali nahor na kladke (doteraz vidno miestami háky, z ktorých šli kladky). Budovy slúžili ako sklady, a keď neskôr prístav presunuli nižšie po toku Temže, chvíľu neslúžili vôbec, ale dnes sú z nich luxusné bejváky a butiky. Na fotke vidieť aj písmená Butler´s Wharf (keď je väčia, napr. v albume - odkaz dole) - tam je dnes múzeum dizajnu.

Nástupište na vyhliadkovú loď.

Autorom fotiek je môj tatinko. Nevyhlasujem fotky za svoje, ale akonáhle to niekto spraví, skončí na Tower Hille s hlavou na kláte!!

Zdroj info: Londýn - společník cestovatele (Ikar) & London´s strangest tales (Tom Quinn)

Fotoalbum.

Chlap, ktorý sa dal vypchať

Fri, 04 May 2012 14:57:00 +0200

dobrovoľne a doslova.

Za života bol Jeremy Bentham (pre orientáciu1 748-1823) filozof a (voľno)myšlienkár. Vtedy ho mali za excentrického, lebo bol za volebné právo pre všetkých a dekriminalizáciu homosexuality.

Tí, ktorých neprijali staré univerzity ("Zamietnutí", po anglicky Dissenters, ale neviem, ako to správne preložiť), sa rozhodli založiť si vlastnú. Ujo Bentham im bol naklonený a všemožne školu podporoval. Stal sa jej "duchovným otcom" a mal Dissenters' University tak rád, že jej zanechal všetky svoje písomnosti. Aj seba samého. Vo vypchatej verzii.

Dnes si ujo Bentham pohodlne sedí s brkom v ruke v presklenom kabinete v južnej časti hlavnej budovy University College London. Iba hlavu mu vymenili za voskovú, keď mu odpadla, pretože tú nevedeli v 19. storočí celkom zakonzervovať. Ale tú hlavu na univerzite ešte stále opatrujú!

A teraz pikošky:

Uja Benthama vraj prinesú na každé stretnutie rady školy a na konci stretnutia zapíšu: "Jeremy Bentham - prítomný, ale nehlasujúci"!

Bentham si už za života vybral sklenené oči, ktoré chcel mať po vypchatí. A keď mu ich napokon zasadili, tak sa im veľmi držať nechcelo... Najprv vypadli oči a potom celá hlava...

A študentov vraj načapali hrať s tou hlavou futbal!!

Zdroj: London's strangest tales - Extraordinary but true stories (Tom Quinn)

XI. Šrouby do hlavy

Thu, 03 May 2012 13:53:41 +0200

Pozdrav od Andyho. (:

Somebody told me (The Killers)

"Vyspal som sa s ním," priznal sa Luky. Donútil sa, až keď mal Vilo hlavu strčenú v skrinke a nemusel mu čeliť priamo.

Lenže Vilo ďalej buchotal vecami v skrinke, akoby sa nechumelilo. Vzal si síce nesprávne veci, ale to Luky nemal ako vedieť a Vilo na to tiež prišiel až o dve hodiny neskôr, takže v tej chvíli hral celkom slušný poker face.

"S Andym," upresnil Luky, ako keby to nebolo dosť jasné. "A je mi to strašne ľúto. Najskôr to bola blbosť a som strašný debil. Nemal som to robiť. Prepáč, že som ti ublížil ešte viac..."

"A nechceš mi rovno povedať, aké to bolo?!" jedovato rypol Vilo. Vtláčal sa do skrinky, koľko sa dalo - skrýval sa.

"Čo? Mám popísať všetky detaily a bude ti lepšie?"

"Už si začal s tým tvojim pokurveným "prepáč", tak prečo nie? A nie, nebude mi lepšie."

"Tak potom o čo ti ide?"

Vilo vyhodil veci zo skrinky na lavičku a zúfalo rozhodil rukami. "Neviem! A možno ide práve o to!"

A do prkna, presne to Lukymu včera povedal Andy - že nevie, čo chce... Ibaže Vilo donedávna aspoň vedel, koho chcel. Dokým sa nezačali domčeky z karát rúcať... Luky by dal hocičo za červenú sedmu, ktorá by ho vrátila do Vilovej hry.

Čiernovlasý chlapec pokrútil hlavou. "Potom sa porozprávame... Po škole alebo cez veľkú prestávku, ale teraz chcem byť sám, dobre?" Zhrabol veci z lavičky a odplával preč (pretože nebežal, ale nahodil takú rýchlu a plavnú chôdzu, akoby šprintoval motýlika bez rúk).

Na nemčine si vyslúžil poznámku, pretože nemal učebnice ani sloh. Na matike sa rozhodol správať rozumne a vypísal si výhody toho, ak sa s Lukym uzmieri a odpustí mu. Bolo ich príliš veľa, aby na ne zabudol už po zvonení.

Luky sedel na múriku a kopal do skrkvanej plechovky, kým neodskočila z jeho dosahu. V ruke skôr drvil než držal cigaretu. Občas z nej, samozrejme, aj potiahol - ale príliš sa zavŕtaval do cyklických myšlienok a na tých pár gramov nikotínu zabúdal.

Ak sem Vilo nepríde teraz, tak už asi nikdy...

A ak nepríde sem, tak už nikam... Doplnil si blondiak v duchu.

Tu prvýkrát skúšali fajčiť spoločnú cigu. Nevyznali sa v tom a zapálili si hnusnú Petru bez filtra. Vilo sa rozkašľal, až sa skoro udusil a fialový v tvári zostal do konca večera. Luky si pamätal, ako ho trieskal po chrbte a rozmýšľal, či bude musieť poskytnúť umelé dýchanie, ak by búchanie nepomohlo... A vtedy sa ešte chlapčenských úst desil. To bolo dávno...

Lenže na to miesto sa vracali. Malo dobrú polohu - medzi garážami, opustené, iba čo sa tam raz za čas mihla mačka, ale nie príliš ďaleko od školy. Akurát toľko, aby sa na nich nevzťahoval školský poriadok.

Niekedy tam zašli cez voľnú hodinu alebo keď si potrebovali niečo vyjasniť. A keď sa prvýkrát rozišli, presne tento múrik Luky využil ako neutrálne územie na uzmierenie.

Vilo povedal, že sa po škole porozprávajú. Ak si to nerozmyslel, určite príde sem, uzavrel to Luky a odhodil špak na asfalt. Aj keď to nebolo nutné, šliapol naňho teniskou. Najradšej by si zapálil novú cigu, iba aby mal čo žmoliť v dlaniach - aspoň by si ventiloval nervy.

Vilo to neznáša, uvedomil si. Strčil škatuľku späť do bundy.

"Tak ty si sa s ním vyspal," skonštatoval Vilo namiesto pozdravu a vyšvihol sa na múrik vedľa Lukyho. Blondiak si ho predtým nevšimol, lebo prišiel zozadu.

"Um... Už asi nemá význam zatĺkať, keď som ti to povedal."

Vilo prikývol. Nie, nemalo to význam. "Prečo si mi to povedal?"

"Čo ja viem? Máš právo to vedieť?" skúsil blondiak. "Proste som mal pocit, že by som ti nemal klamať."

"Nemusel si," podotkol chlapec s okuliarmi.

"Nemal som ti to hovoriť?"

"Neviem. Možno by to tak bolo lepšie."

"Vrátil by si sa k Andymu, keby si o ničom nevedel?"

Vilo pokrútil hlavou. "Nie. Nevrátil."

"Tak prečo by to mohlo byť lepšie?"

"Lebo by som už nad ním toľko nepremýšľal."

"Keď si ho už odpísal, tak nad ním nepotrebuješ premýšľať. Z čoho vyplýva, že..." Luky chcel vetu usmerniť tým smerom, že by sa predsa ešte s Andym mohol Vilo dať dokopy. Nie že by to myslel vážne, iba chcel čiernovláska poškádliť.

Lenže ten ho prerušil (a keby bol mačka, určite by sa mu naježila srsť): "Že nechcem, aby ste boli spolu vy dvaja! Ale pokiaľ budeš šťastný, tak kľudne..."

"Lenže my nebudeme spolu," poznamenal Luky. "A budem sa musieť zmieriť s tým, že ani vy," pokrčil plecami. "Vieš, Andy nezvykne veci brať vážne. Teba skúsil, ale...asi to proste nie je preňho. A už vôbec nie so mnou. On trochu chcel a ja som sa nebránil..."

"Uff...to je dobre. Aspoň ho už nestretnem, keď nebudem musieť," uškrnul sa Vilo.

"Neboj, nikto ti ma neukradne," zasmial sa Luky. "Môžem naplno liečiť tvoje úbohé srdiečko..."

Pólisti sa na znak upevneného priateľstva objali, balansujúc na okraji múrika. Vilo mal už-už pocit, že spadne dolu, no Luky ho silno zachytil. Vilo mu vtisol drobnú pusu na líce. "Díky..."

"Hej, Andy!" zamávala Hana chlapcovi s typickým vrabčím hniezdom na hlave. Stála pred riaditeľňou s plnými rukami akýchsi papierov.

"Čauko," usmial sa. Bol rád, že ju vidí.

"No konečne!"

"Čo konečne?"

"Konečne ťa prešla tá sprostá nálada! Vilo ti odpustil?"

"Nie, ale..." Andy pokrčil plecom. "Už je to v pohode."

"No vidíš. Och, prečo furt nikto neotvára?" posťažovala sa a pre istotu zaklopala na dvere ešte raz, hlasnejšie. "Akurát keď nesiem tie papiere!"

"Čo za papiere?"

"Vybavujem si na ďalší rok pobyt v Anglicku. Ešte neviem, kam presne, ale bude to šupa! Ty si nechcel ísť na pobyt?"

Andy pokrútil hlavou.

"Prečo nie? Veď jazyky ti idú!"

"To síce hej, ale..." Chcel sa z témy vykrútiť. "Nie som na to dobrý typ."

"A kto je?"

"Lenže ja by som tam nevedel zapadnúť a... Vlastne by som sa tých ľudí bál," priznal Andy a rozpačito sa hrabal rukou vo vlasoch.

"Veď aj ja sa strašne bojím. Ale mal by si to vyskúšať. Veď Vila už nemáš, tak čo ťa drží? Ešte si to premysli, dobre?"

"Dobre," prikývol Andy, aby mal od Haniných útokov pokoj, ale nemal v pláne nad ničím premýšľať.

Hana vytiahla zo spodu papierov farebnú brožúru a vtisla Andymu do ruky. "Tu máš, pozri si ten katalóg, mne ho netreba, keď som si už vybrala..."

"Tak...dík, no," strčil brožúru do tašky, ani na ňu nepozrel.

Ahoj. Jak je?

Blbý čechizmus, pomyslel si Andy, ale aj tak správu odoslal.

Luky odpovedal skoro hneď. V pohode. :)

Také stručné správy Andy neznášal, lebo sa na ne ťažko nadväzovalo. Teraz mu tiež chvíľu trvalo vymyslieť odpoveď.

A čo Vilo?

Blondiak sa rozpísal, kúsok poslednej vety došiel ako pokračovanie v druhej správe.

Oveľa lepšie, už nie je taký zničený ani smutný. Tuším sa z teba už dostal. :D Zase sme my dvaja ako za starých dobrých čias. :D

Andyho prsty sa rýchlo rozcupitali po tlačítkach.

Čože? Vy ste sa dali dokopy?

Si sa s koňom zrazil? Nie!

Mohli by ste sa, napísal Andy prvé, čo ho napadlo.

Nemyslím si, ťukal do mobilu Luky, no začal nad tou možnosťou premýšľať.

Pripomínal si, aké to vtedy s Vilom bolo a spätne si uvedomil, že skvelé. Bol to Lukyho najdlhší a najšťastnejší vzťah. S Vilom si rozumel ako s nikým iným a cítil sa úplný. Nie ako keď v gýčovitých filmoch hovoria, že našli svoju druhú polovičku. Bolo to skôr akoby našiel domov.

Prečo sa to teda rozpadlo? Podrazil si ho, trpko si spomenul. Nikdy svoju chybu neprestal ľutovať. Keby mal zmeniť vo svojom živote jedinú vec, bola by to táto.

Všetko zničil, ublížil Vilovi a nevyjadril dostatočnú ľútosť. Mal ho zasypať ospravedlniami! A on sa zmohol na jedno slabé prepáč, ktoré sa ledva donútill zopakovať! A vôbec, nemal vtedy piť, mal sa tej hlúpej holke vyhnúť, hneď ako si všimol, že po ňom očividne šla, a keď už nič iné, mal sa od nej odlepiť a utekať...

Ani vtedy mu neprišla pekná. Iba to chcel vyskúšať, vedieť, o čo s chlapcom prichádzal... Teraz mu už bolo jasné, že o nič, ale vtedy preto prišiel o chlapca a trvalo sakra dlho, kým boli aspoň kamaráti.

Ako chceš, aspoň nebudem musieť žiarliť.

Luky sa ešte zožieral, keď písal odpoveď: Na ktorého?

Na obidvoch. :D

No hej, riešil si nás obidvoch, zareagoval Luky. Nesmial by sa.

Blbé, že?

Blbšie je to, že si zostal sám, podotkol blondiak.

Sám - Andymu to znelo divne. Doteraz ho skôr trápilo, že bol bez Vila. A koniec koncov, aj tak bol ten typ človeka, ktorý vždy zostáva v istom zmysle sám. Večne nezávislý, povedala raz Hana.

Vy ste skončili sami obidvaja.

Srdce mi krváca, strašné, zaironizoval Luky.

Hej ne? Dvaja zdraví mladí ľudia a obidvaja sami ako prsty...

Nechceš začať písať básne o mesiačiku?

Ako vieš, že ich nepíšem?

Verím na tvoje duševné zdravie. :D

"Si sa úplne pomiatol?!" zakričala Dorot.

Na Andyho duševné zdravie každopádne niekto neveril.

Z chodby sa ozval rachot, podľa zvuku Andy odhadoval, že sa na Dorot vysypal obsah nejakej police alebo skrinky. Dorot zanadávala, nahádzala ten bordel, odkiaľ vypadol, a buchotala ďalej, pričom šomrala o akomsi syndróme a demencii mladších bratov.

Andy sa uškrnul a snažil sa nechechtať nahlas.

To by si nemal...

Dorot hodila poštu na stôl, až obálky poskočili. "Všetky tie veci upraceš! A nie že nie! Rozbombardoval si to, tak to teraz dáš do poriadku! A opováž sa šahať na moje veci!" Reklamné noviny šla hodiť do škatule so zberom papiera, kde ju na vrchu upútala brožúra. "Jé...a toto je čo? Študijné pobyty?" Začala listovať a pomaly zabúdala na hnev. "Kam pôjdeš?" spýtala a Andyho so záujmom.

"Nikam! Čo s tým všetci máte?"

"Ale je to celkom zaujímavé! Také Francúzsko alebo Kanada... Prečo je Kanada taká drahá? Nemecko tiež..."

"Lebo do Kanady letíš cez oceán?" skúsil Andy. "Alebo možno platíš aj za francúzsku aj anglickú časť, kým inde máš len jeden jazyk..."

"Ha-ha. A nemcom platíš za prehliadku árijskej rasy?" Ďalej odušu šuchtala stránkami. "Prečo by niekto platil dvakrát toľko, len aby si mohol vybrať, kam pôjde? Veď to je najlepšie, že nevieš!"

"Ani nie. Čo keď máš rada teplo a pošlú ťa niekam na Aljašku?"

"Na Aljašku nie, tá tu nie je! Máš tu Californiu, Texas, Nové Mexico, Iowu, severnú a južnú Karolínu, nejaké oblasti v Novom Anglicku...wow, aj New York! A vo Francúzsku máš po škole aktivity nepovinné, v USA tuším niečo musíš povinne..."

Žeby bol pobyt to pravé?

"Nechaj mi ten katalóg ešte v kuchyni," požiadal sestru Andy.

On aj Luky mali obidvaja svojich chrobákov zasadených v hlave. Neposedne sa hmýrili a liezli im do myšlienok.

Krišnov protest

Sat, 28 Apr 2012 13:46:26 +0200

V škole píšem skoro vždy, ale väčšinou sú to len drobné náčrtky alebo pseudo-denníček. Ale toto...je inakšie než všetko ostatné, neviem prečo. A chcem sa s tým podeliť.

Už dva týždne kempujete na kúsku trávy pred Westminsterom. Zo všetkých strán cesta, míňajú vás červené doubledeckery, čierne taxíky aj obyčajné autá. Od minulého storočia tu ľudia stanovali, aby proti niečomu protestovali.

Zobudíš sa a znova ťa prekvapuje, že nad sebou vidíš látku a nie stenu polepenú plagátmi. Tyler ešte spí. Pretrieš si oči minerálkou z fľaše a vyjdeš zo stanu. Tráva je zarosená, zamočí ti bosé chodidlá. Zase si zabudol na tenisky.

Slnko sotva vyšlo, ešte je zima. Vraciaš sa po bundu. Na tenisky kašleš a šmátraš vo vreckách bundy po vanilly. Keď dofajčíš prvú, postavíš vodu do konvice napojenej na niečo, čomu sa rozumie len Tyler.

Zaleješ kávu aj čaj. Z vnútorného vrecka bundy vytiahneš trochu obšúchanú plechovú škatuľku, hotové umelecké dielo, po obvode pásy ornamentov a na veku indický boh Krišna. Vnútri máš trávu, trošku z nej odoberieš, pridáš trošku zeleného čaju a šúľaš. Zapáliš si, opierajúc sa o zábradlie, čo ťa delí od chodníka a od cesty. Pohľadom hypnotizuješ kolečká dymu.

"Proti čomu protestujete?" pýta sa ťa nejaká holka. Brýle, blúzka, sako a blok v ruke. "Proti vláde?"

Ani nevieš, kto v tej vláde je. "Nie..."

"Tak proti monarchii?"

Vyfukuješ jej dym do tváre. "Nie, Harry je celkom fajn..."

"Proti vojne v Afganistane?"

"Nesúhlasím s ňou, ale nie preto sme tu."

"Tak prečo?"

"Proti vojnám všeobecne, proti predsudkom, pokrytectvu... Ale ono ide skôr o to, za čo sme," kývneš rukou k nápisu pred stanom. Make love, not war.

"To si vymýšľal ty?" To vymyslel Lennon, vy s Tylerom ste sa na tom len zhodli. "Podobné máš na tričku," dodáva holka. Na tričku máš Wings are for flying, not frying.

"Máme aj iné," ukazuješ na nápis If you don't like gay marriage, don't get gay married a vystrkuješ k nej ponad zábradlie ruku, kde ti medzi korálkovými a pletenými svieti dúhový náramok Pride.

"Ale prečo ste tu? Čo chcete dosiahnuť?"

Dobrá otázka. Zamyslene ťaháš za korálky. "Poznáš ten výrok, že niekedy je cieľom cesta samotná? Tak to by sedelo. Proste žijeme podľa seba."

"Aha," holka prikyvuje, akoby si tvoju vetu chcela zapamätať.

"Nedáš si zelený čaj - pravý čínsky, sypaný - alebo kávu? Ale ak si z klubu fajčiarov, tak máme vanilkové, hřebíčkové aj trávu," ponúkaš. Možno by si v Tylerovej plechovičke s obrázkom Višnu objavil hašiš, ale aj keby ešte nejaký zostal, tak by si ho Tyler šetril.

Holka sa zasmeje. "Čaj znie super."

Zobudíte Tylera. Najprv sa ukrivdene mračí, ale potom sa na teba usmeje a naraz ti je jasné, za čo protestujete. Za život.

Tower of London

Sat, 28 Apr 2012 13:40:48 +0200

Laitte, dočkala si sa! :D

Tower bol moja prvá pamiatková zastávka a taktiež zdroj odznaku s Herichom VIII, ktorý som...ehm-ukradla-z-obchodu-so-suvenírmi *rýchlo rapoce, nech má priznanie za sebou*. Vlastne, keby som niečo podobné spravila pár storočí dozadu, presne tam by som skončila. Ale pár storočí dozadu neboli odznaky, ak to ako výhovorka stačí. ;)

A vôbec, chce to zmeniť tému. :D Nie že by som sa za svoj čin hanbila, ale nechcela som článok o kradnutí odznakov. Takže s príchuťou dejepisu...

Prvú vážnejšiu stavbu tu dal postaviť William I Dobyvateľ už v roku 1066. Bol to síce hrad, ale iba provizórny, a tak o 12 rokov neskôr začali stavať White tower, ktorá stojí doteraz. V stredoveku bola pevnosť kráľovské sídlo, neskôr však dvor presídlil a Tower sa začal využívať hlavne ako väzenie. Zaujímavé ale je, že bol turistickou atrakciou už v 17. storočí! Ľudia si mohli pozrieť zbierku brnení, zverinec a korunovačné klenoty. V 19. storočí v Toweri prestali raziť mince, vyrábať zbrane a zrušili aj zverinec. Posledným väzňom bol v roku 1941 nemecký nacista Rudolf Hess.

Tower je stavaný do štvorca s átriom uprostred. Ako správne väzenie, nie?

White Tower. Najstaršia dochovaná časť, ktorá v dobe, keď ju dokončili, bývala dokonca najvyššia stavba Londýna. Slúžila ako zbrojnica a doteraz tam vystavujú veci pôvodne určené na boj.

Najzaujímavejšie je brnenie Henricha VIII, ktoré chránilo aj kráľovu "výbavičku". :D Je to pekná podívaná, pretože...kedysi bola zbraň hotové umelecké dielo. "Levie" delo, zdobené brnenia a "búchačky" so slonovinovou rúčkou! A sú tam aj také zábavky ako imaginárne strieľanie z luku (natiahnete tetivu a tá vec povie, ako ďaleko ste dostrelili...mne napísala, že "almost too much") a mini-kvíziky (skúste ku zvuku priradiť zviera, ku zbrani jej účel a tak).

Takže to brnenie:

+ najhrubšia kniha, akú som kedy videla:

Vo White Tower býval zverinec. Ľudia sa chodili pozerať na "kráľove príšery", levy, hady, tigre a rôzne šelmy. Nevzdelaní Londýnčania ich mali za mýtické stvorenia ako draky, a to, že patrili jeho veličenstvu, mu dodávalo u poddaných obrovský rešpekt. Významných hostí sprevádzal sám kráľ. Ostatní ľudia mali ako zábavku chodiť sa na šelmy v klietkach pozerať. Lenže prichádzali k dooosť škaredým zraneniam, keď sa zvieratká pokúšali kŕmiť a hladkať. Jednej žene museli amputovať ruku (zomrela na následky) a jedno dieťa šelmy zožrali namieste. Presne kvôli tomu v 19. storočí príšery presídlili inam a zrušili návštevy. Dnes sú zvieratká prítomné len v "nehybnej" drôtikovanej podobe.

Wakefield Tower. Táto časť slúžila v stredoveku ako palác, dnes je zrekonštruovaná do vtedajšej podoby. Berte prehliadku s rezervou - v stredovekom paláci také teplo nebolo, páni boli vďační nebesám za cca 12-15 stupňov.

St. John's Chapel. Kaplnka, ktorá je oproti ostatným kostolom dosť jednoduchá. Ale nie, nešetrili, kameň na ňu doviezli až z Francúzska!

Jewel House. (na fotke)Korunovačné klenoty, aké si len viete predstaviť. Pretože Anglicko nemalo jednu dedičnú korunu, ale dali ju spraviť speciálne pre každého kráľa/kráľovnú! A jelikož sa blíži kráľovnine Diamond jubilee (Diamantové výročie - 60 rokov vlády), nedávno pridali nové kusy.

Beauchamp Tower. Tu väznili významných ľudí - a zas také trápenie to tam nebolo, jelikož mali vlastné služobníctvo a povolené prechádzky.

Tower Green. Popravisko, kde dokopy sťali iba sedem ľudí, napríklad manželky Henricha VIII. Pretože tu šmikali privilegované hlavy, ostatných posielali na Tower Hill, kam chodili všetci čumieť.

Queen's castle. Ačkoli názov napovedá inak, je to služobný byt správcu Toweru a v minulosti sem strkali ľudí do lochu!

Medieval castle. Stredoveký palác. Zvonku si zapamätáte viac ako zvnútra, ale aj tam to stojí za to.

Traitors´gate. Alebo cesta do pevnosti od rieky, kam väzňov privážali na člnoch.

Bloody Tower. Krvavá veža sa volá krvavá po dvoch princoch, ktorých tu dal uväzniť strýko Richard, aby sa zmocnil trónu a... (dramatické ticho) bratov už nikdy nikto nevidel. Neskôr objavili poblíž kostry dvoch detí.

Dnes je vo veži ukážka mučiarne. Kým som sa tam dostala, asi desať minút sme stáli v rade, ale keď sme vošli, dokopy tam nič nebolo - jedna španielska čižma, jeden prístroj na "naťahovanie", putá a ešte tuším niečo a to bolo všetko! Plus tabuľa, že v Anglicku aj tak na mučenie experti nikdy neboli a brutálne výsluchy boli skôr výnimkou.

Beefeaters. To sú strážcovia Toweru v čierno-červených uniformách. Dokopy ich je 37 a v pevnosti aj bývajú.

Ravens. Slávne havrany. Vraj to však nie sú havrany, ale "krkavce", pretože havran nie je správny preklad. No ja im budem vždy hovoriť havrany, lebo sa mi to proste pozdáva viac!

Takže tieto havrany vraj v Toweri sídlia stovky rokov a keď ho opustia, monarchia padne. Odžub! V skutočnosti sú v pevnosti len od 19. storočia a počas 2. svetovej vojny v nej neboli vôbec! Mimo to Tower neopustia, ani keby veľmi chceli, lebo majú na jednej strane pristrihnuté krídla. Na počesť havranov, ktoré zomreli od roku 1950, postavili pamätník vo vodnej priekope. O operence sa stará jeden zo strážcov (tzv. "vrchný havraniar"). A pozor, aby vás nepokúsali, povoľuje im to ceduľa!

Autorom fotiek je ujo P.B., inak aj môj tatinko. Nevyhlasujem ich za svoje, ale nekopírujte, lebo...pošlem armádu havranov!!

Zdroj infošiek: Londýn - společník cestovatele (Ikar)

Fotoalbum.

Svitanie/Daybreakers

Sun, 15 Apr 2012 18:27:54 +0200

Nestáva sa často, aby mi tatinko odporúčal film o upíroch...

Tento je iný tým, že upírmi sa stala väčšina populácie. Problém je v tom, že im dochádzajú ľudia, vojaci nachádzajú posledných. Lenže nejako to musia vyriešiť...

Krv bola nepresvedčivá, grafické prevedenie tiež nic moc a v posledných minútach ako keby niekto stláčal gombík od rozbušky - toľko negatíva. Každopádne to bolo zaujímavé. Hlavne sledovať ľudskú povahu, čoho všetkého je schopná. Psychologická časť bola dobrá, len ten bordel okolo...

Eldest (Christopher Paolini)

Sat, 31 Mar 2012 20:09:00 +0200

Druhý diel Eragona. Červená obálka. Názov preložiteľný ako "prvorodený". (Murtagh?)

Eragon a Vardeni (tí dobrí) sa spamätávajú po bitke. V tuneloch im ešte pobehuje pár urgalov, ktorí zaútočia. Zavraždia vodcu Vardenov a po Murtaghovi a Dvojčatách (silných čarodejníkoch) ani stopy. Vardenom chýba vedenie a Eragon sa postará, aby ich viedla vodcova dcéra Nasuada, ktorej prisahá vernosť, aby posilnil jej postavenie. Potom s elfkou Aryou a Zafirou vyrazia do elfského mesta Ellesméra, aby Eragon vyhľadal tajomného Zdravého mrzáka (či ako to bolo..). Zistí, že nie je okrem špatňáka Galbatorixa posledný Dračí jazdec a začína sa učiť od elfského jazdca Oromisa. Mimo to má chlapec typické pubertálne problémy a zabuchol sa do Arye...

Dosť veľa opisov, mám pocit, že viac ako v prvom dieli a viac rozhovorov (so Zafirou, s Oromisom, sám so sebou, o živote aj nesmrteľnosti), ale ono to ožíva pred očami! Strany utekali jedna za druhou ani neviem ako. A vďaka rozhovorom lepšie chápať zmýšľaniu elfov aj Eragona a ostatných postáv.

Asi v tretine knihy začína druhá dejová línia. Naspäť v Carvahalle pri bratrancovi Roranovi a jeho láske, ktorú nič nerozdelí... Najprv mi Katrina vadila, ale potom som to prestala vnímať. A Roran bol dobrý príklad toho, čo k čomu všetkému dokáže život človeka dokopať. Carvahallovské časti ma bavili menej než Eragonove.

Arya mi bola sympatická, ale holka si to pokazila. Páčila sa mi, keď ukazovala city, keď Eragonovi hovorila o kvete, čo jej vyrobil dáky elf, keď frustrovaná rozbila fairth, keď sa mu trošku otvorila... Ale ku koncu ma fakt naštvala!

Murtagh bol ku koncu bad guy. Konečne! Už v prvom dieli mi bolo jasné, že bude zlý a že ho za to budem ľúbiť. Jop! Potreboval si dvihnúť ego, tak Eragona najprv porazil a až potom sa nad ním zľutoval. :D Pre neho mám extra slabosť, ale ani mne a tuším ani jemu sa nepáčilo, že si s ním Galbatorix môže robiť, čo chce. Murtaghovi iné ako sloboda nesedí...a skončil v klietke.

Percy Jackson: Zlodej blesku

Fri, 30 Mar 2012 20:07:00 +0200

A ďalší film...

Percy je "normálny" chalan, dislektik a ľahký problémista. Dokým nestretne príšeru z gréckych bájí a zistí, že jeho najlepší kamoš má kopytá a riaditeľ školy je kentaur a že on je synom boha Poseidona. Jeho mamu unesie boh Hádes a je ochotný vymeniť ju iba za Diov blesk. Lenže Percy žiaden blesk nemá! Mamu chce späť, a tak sa s kopýtkatým kamošom a dcérou bohyne Atény vyberú na záchrannú výpravu po USA...

Ono je to strašná blbosť. Som si toho vedomá. (Ísť na Olymp cez Hollywood. :D) Ale nehorázne dobre sa na to pozerá! ;) Pobavilo, nenudilo, zamestnalo oči... A páčil sa mi Percy. *blush* (Neviem, čo ma ospravedlní za čumenie na takých chlapcov, keď budem staršia... Ale odmietam prestať.)

Henry & June (Anais Nin)

Thu, 29 Mar 2012 19:53:00 +0200

Denníkové zápisky Anais Nin, vydatej ženy, ktorá miluje svojho manžela, lenže aj June a jej manžela Henryho Millera, a potom tak trošku aj ďalšieho chlapa a s ďalším ju miestami baví sa zahrávať. Svoje myšlienky vkladá na papier, a okrem toho je spisovateľka a píše svoju knihu...

Anais má svoj vlastný jazyk, ktorým vie všetko, čo sa jej deje, vystihnúť a veľa ďalších vecí tiež. Servítku si pred ústa nedáva, načo aj, sama pred sebou. Ide pod povrch, cez psychológiu aj pocity. Napokon sa necháva analyzovať psychológovi a rozmýšľa, aký má na ňu vplyv detstvo a aký ostatné veci... Najintenzvnejší vzťah prežíva s Henrym - dve pisálkovské duše a telá spolu a Anaisin denník o tom všetkom rozpráva.

Jude

Wed, 28 Mar 2012 19:52:00 +0200

Film bol prekvapivý minimálne preto, že Jude je chlap a nie dievča!

Teda na začiatku chlapec, ktorý tajne kŕmi vrany (tie zavesené zdochliny vrán namiesto strašiaka uprostred poľa vyzerali dosť psycho) a túži dostať sa na univerzitu. Náruživo študuje, no keď dospeje, musí si vziať Arabelu, ktorá je vraj tehotná. Lenže nie je a opustí ho. A chlapec môže vyraziť za svojím snom do univerzitného mestečka, kde stretne sesternicu Sue. Tá si ho totálne podmaní a aj keď si to dievča najprv neuvedomuje, vníma len porozumenie a priateľstvo, napätie medzi nimi narastá... Okrem toho je tu morálna prekážka. Sue si vezme Judinho priateľa a odchádza. Zdalo by sa, že je koniec, no Jude si nemôže pomôcť a zájde na návštevu...

Nesmierne silný film. Morálne problémy, incest, deti, viera, manželstvo-nemanželstvo... Všetky tie hĺbky sú skvele zobrazené. Mala som o čom premýšľať. A celý čas ma držal v napätí - kedy príde zlom?...skončia spolu?...čo bude posledný úder? Plus atmosféra! Hustá ako asfalt (alebo sadra, ale taká rýchlotuhnúca)! Hudba taktiež zimomriavková.

Potrebujete papier, úradné povolenie niekoho milovať (vlastne príkaz, v manželstve ste povinní ctiť a starať sa atď. o svojho partnera)? A čo svojho bratranca? Temné, desivé? Morbídne?

Ja osobne súhlasím so Sue - milovať môžete aj bez toho, aby ste zo zákona museli. No koncom 19. storočia bolo bez papiera ťažko...

A čo sa týka incestu, to je tiež dosť rozporuplné. Nie že by som ho schvaľovala, ale imaginárny mi nevadí a v niektorých poviedkach mu vyslovene fandím. Neviem, či sa mi páči rebelantstvo, keď sa postavy vzpierajú pravidlám, alebo to je incestom... Asi to vyznieva mimo. Lenže ja si uvedomujem, že to medzi najbližšími príbuznymi nie je správne. No keď vidím niečo o inceste v telke, strasie ma skôr preto, že to bývajú znásilnenia a tam je desivý skôr než biologická podstata veci ten úder na dušu, že s príbuznými vyrastáte, veríte im a nikdy by ste nečakali...že by vám povedzme strýko takto ublížil.

V priebehu histórie sa pohľad na incest ako taký dosť menil. V Egypte bolo medzi bohmi viacero incestných párov, tuším aj Osiris a Eset boli súrodenci a faraóni sa tiež ženili v rámci rodiny, raz si dokonca faraón vzal svoju vnučku, iný neter. V Grécku síce boli Zeus a Héra súrodenci a vládlo sa im harmonicky, ale Gréci boli jeden z prvých národov, ktorí označili incest za chorý a nemorálny. Rímski panovníci boli pro-incest a vraj kvôli tomu boli Nero či Caligula takí, akí boli. Od stredoveku cirkev zasahovala minimálne proti súrodeneckým a otec-dcéra sobášom. Panovníci sa síce ženili krížom-krážom v rámci svojho rodu, no väčšinou boli sesternica-bratranec, nie vyložene súrodenci, alebo trošku vzdialenejší. Paradoxne, jeden pápež vraj spával s vlastnou dcérou (a potom že celibát..). Darwin si tiež vzal svoju sesternicu. Potom však našiel súvislosť s tým, že z jeho 25 vnúčat, ktoré prežili rané detstvo, malo 5 fyzickú deformáciu.

P.S.: Poznáte knihu Kvety v podkroví? Jeden zo "ženských románov", má to asi 5 dielov. Ide o skutočný príbeh, kde sú štyria súrodenci izolovaní od sveta a dvaja najstarší objavujú chtíč. Keď uniknú, dievča najprv vyskúša troch iných chlapov, s ktorými má deti, no potom skončia brat so sestrou spolu (dievča však už nemôže mať deti). Čítala som prvý diel, a ten podľa mňa vážne stojí za to. Pretože bol temný a psycho a práve tam sa diala izolácia aj súrodenecké zblíženie. Na konci unikli do sveta a ďalšie diely by boli podľa mňa príliš patetické a pletkovské, ako to dievča ide od jedného chlapa k druhému, a hoci určite by tam boli pasáže, ktoré by sa mi páčili, veľmi sa mi kvôli pár pasážam nechce púšťať do štyroch kníh, ktoré sú z dosť veľkej časti ako cez kopirák od Danielle Steelovej.

X. Tu a teraz

Sun, 25 Mar 2012 19:40:49 +0200

A teraz sa trošku nezbedne chichúňam. ;)

How you see the world (Coldplay)

Andy sa ledva donútil vytrepať z postele do školy na druhú hodinu. A to mal mať nultú. Bolo mu to jedno, vlastne mu bolo jedno úplne všetko, mal mizernú náladu, apaticky čakal na koniec fyziky a bez náznaku energie sa plížil po chodbe. Energiu našiel, až keď zbadal Hanu.

"Ty krava sprostá! Čo si mu kurva nakecala?!" vyštekol na ňu a pristúpil bližšie, aby mu nemohla nikam zdrhnúť.

Nechápala a vyplašene sa obzerala okolo seba. Naozaj jej to v prvej chvíli nedošlo. "Komu?"

Andy sa zhlboka nadýchol, aby sa ovládol a nezačal ju trhať na cucky uprostred chodby, vynechal počítanie na desať (kto by už len na to mal čas?) a vydýchol tak prudko, že Hana napoly čakala plamene. "Vilovi! No čo si mu kurva hovorila o mne a Mišovi?!" Hana mlčala, pretože ju desil,
a Andy si to vyložil ako priznanie najhoršieho. "No čo si mu povedala, há?!"

Hana si uvedomila, že úprimnosťou asi prestrelila. "Ja... nemala som?" šokovane vydýchla. A rýchlo sa začala obraňovať: "Ale ja som si myslela, že to vedel!" Andy nevládal lapiť dych a Hana ešte dodala: "A kurva."

"Aj tak je to jedno, lebo si to už povedala a je to v riti..." Vzdychol.

"Ja som to medzi vami nepokazila!" podotkla.

"A kto potom?" vybuchol Andy.

"No kto sa pred Vilom tváril akože nič?!"

"Lenže o nič nešlo! Ani som mu neklamal! A vôbec, čo ty o tom môžeš vedieť?!" zvýšil hlas.

"Môžem o tom vedieť celkom dosť! Iba ty si taký debil!" kričala na oplátku Hana. "Sám si si to zničil!"

"Díky pekne! Za Fukušimu tiež ja môžem?!" otočil sa na odchod.

"Počkaj!" zakričala za ním Hana. Čakal, že mu navrhne nejaké zázračné riešenie, a s nádejou sa otočil. Zabudol na jej skoky od témy k téme a aká bývala rozlietaná. "Kedy ešte nacvičíme imatrikulu?"

Rúcal sa mu svet, no ona riešila akúsi imatrikulu! "Pre mňa za mňa aj na svätého Dindy!" naštvane odkričal späť.

"Čo?!"

"To, že ti na tú imatrikulu zvysoka kašlem!"

Odkráčal na literatúru. Celou silou tresol taškou o zem a šmaril sa na stoličku. Stolička ho udrela späť (zákon akcie a reakcie, ktorý ešte pred rokom recitoval spamäti) a náraz z neho odplavoval zúrivosť. Zrazu sa cítil sám a prázdny.

*

"Hej, Vilo!" zakričal za čiernovlasým chlapcom Lukáš, keď ho zbadal zahýbať za roh, mieriac do triedy.

Vilo sa vrátil naspäť k ich spoločnej skrinke, ktorú pre chvíľou zamkol. "Ahoj," pozdravil blondiaka. Oči mal opuchnuté a vlasy, aj keď mu vždy záležalo na ich štýle, mu lemovali tvár, ako im prišlo. Zozadu mal úplné vrabčie hniezdo, presne ako keď sa pred polhodinou ledva donútil vstať z postele.

Bolo to zlé, ale aspoň prišiel do školy, pomyslel si Lukáš. Spomenul si na ich rozchod. Stalo sa to v stredu večer, ale Vilo sa vtedy až do pondelka v škole vôbec neukázal.

Lukáš strčil hlavu do skrinky, aby si zobral, čo potreboval, a rozmýšľal, čo má Vilovi povedať, aby to nebolo kruté ani nemiestne, aby to chlapca povzbudilo a aby ho nenápadne postrčil naspäť k Andymu. Zatresol skrinku a sadol si na lavičku, naznačujúc Vilovi, nech si prisadne, aby sa porozprávali. Vilo klesol vedľa, lebo vedel, že jemu jedinému by sa mohol zveriť.

"Ani sa ti neskúsil ospravedlniť?" začal Luky.

"Vlastne skúsil," odvetil Vilo. "Ale bol to sprostý pokus. Keď chceš, môžem ti to ukázať. Vraj mi nič nehovoril, lebo to nič neznamenalo..." Vilo pokrčil ramenami, akože nevie, načo sa Andy vôbec o niečo pokúšal. "Tak čo znamenalo?" Vzdychol a zavrtel hlavou. Z vrecka vytiahol mobil. Chcel nájsť Andyho správu v prijatých, lenže na displeji od neho svietila nová SMSka, poslaná predchádzajúci deň o pol jedenástej. "Čo?!" nechápal. "Zase mi písal!" Nesúhlasne zavrtel hlavou. "Načo vôbec?!"

"Aspoň si to pozri, nemaž to," presviedčal ho Luky. "Veď nemusíš odpovedať."

"No dobre, no." Vilo stlačil Otvoriť. Keď si prečítal tri krátke slová, začal sa hystericky chechtať so slzami na krajíčku. "Vraj ma má rád!"

"A čo keď má?"

"No jasné, miluje ma celým srdcom!" čiernovlások Lukyho sarkasticky odbil. "Nie," rukou si vošiel do vlasov, nechcel myslieť na to, ako včera zaspal s hlavou plnou smútku. Pretože si bol istý, že mal Andyho rád, proste to vedel. Rovnako ako vedel, aký Andy je...

"Nemohla to byť z jeho strany chyba?"

"Bola," jedovato odvetil Vilo, chcel z témy vykľučkovať. Už dosť... "Mišo je škaredý a fajčí tie lacné hnusy."

Luky prevrátil očami. Vzal si tašku a zrýchlil krok, aby svojho zničeného kamaráta dobehol. Bude chcieť veľa námahy, kým dá Andyho s Vilom dohromady... Lebo presne to si zaumienil.

Vzal si príklad z amerických filmov pre teenagerov. Dostať ich oboch pod absolútne nevinnou zámienkou do jedného priestoru, odplížiť sa a nechať nadržané hormóny prevziať velenie alebo inými slovami nechať situáciu plynúť a dúfať, že sa všetko dobre vyvŕbi.

Lenže musel čakať, či sa mu Andy ozve. Okolo tretej začal byť Luky dosť nervózny, chodil okolo mobilu ako lev v klietke, v hlave mu dokola dunelo "zavolaj, zavolaj", ibaže Andy nevolal, nevolal, a nepomáhalo ani hrať sa s mobilom... Šmaril ho na gauč a presne vtedy začal vibrovať s prvými tónmi.

Vrhol sa naň skoro ako v bazéne za pólovou loptou. Andy začal niečo vravieť. Luky ho prerušil a rýchlo ho oboznámil s plánom.

Len čo dohovoril, vyťukal Vilove číslo. Vedel ho už spamäti.

"Vilo?"

"Osobne. Čo je?"

"Vieš, že dnes nie je tréning, že?"

"Aj tak by som nešiel."

"Hej, ale..." Luky zmobilizoval herecké schopnosti. Mr. Match-Maker sa nasadil do akcie! "Potrebujem pomôcť s jedným príkladom z matiky... Vlastne zďaleka nie iba jedným." Bolo to perfektné krytie - nasledujúci deň mali písať veľkú písomku.

"Začni tým jedným. Ktorý?"

"Ten s x na tretiu v menovateli a za zlomkom je ešte plus dva či čo a vlastne ani neviem, či je pod odmocninou aj to plus... Počuj, neprídeš mi to vysvetliť?"

"Tuším by som mohol..." Ale Luky cítil, že sa Vilovi veľmi nechcelo.

"A kedy by si tu mohol byť?"

"Asi za polhodinu. Nika ti to nevedela vysvetliť?" Nika bola z ich triedy najlepšia z matiky.

"Nika dnes nemôže," vymýšľal si Luky. "A aj keby mohla, chcel som, aby si ku mne prišiel. Aby si sa nezožieral sám..."

"Aha." Vilo váhal, či má protestovať, že sa nezožiera. Že je všetko fajn a on si zafarbil okuliare na ružovo. Nie, Luky ho poznal príliš dobre. "Okej, tak prídem."

Andy prišiel k Lukymu, keď z Vilovej polhodiny ešte zostávalo desať minút. Tváril sa dosť cynicky a akoby zmierený s najhoršou možnosťou. A zvláštnym spôsobom mu to snáď bolo všetko jedno... Ale potom si napravil mikinu a bolo to, akoby si napravil aj prístup, pretože odrazu mal v očiach odhodlanie.

Luky ho usadil do obývačky, aby ho z chodby nebolo vidieť, keď Vilo príde, a povypytoval sa na nejaké banálnosti, ako sa Andy má (ako keby sa potreboval pýtať), čo robí jeho sestra (nič poriadne a tak to vlastne bolo najlepšie) a čo bola Hana zač (hovädzí dobytok s IQ v záporných hodnotách).

Zazvonil zvonček. Luky šiel otvoriť a Andyho nechal sedieť v kresle.

Andy počul z chodby, ako sa pozdravili (a želal si, aby mohol byť na Lukyho mieste...nie že by teda túžil dávať Vila dokopy s dakým tretím vo svojej obývačke, ale chcel to byť on, kto Vilovi otvorí, usmeje sa naňho a zvíta sa s ním). Vilo zhodil topánky a bundu. Luky o niečom začal hovoriť a viedol ho k obývačke.

"Počkaj, dôjdem si pre ten zošit," povedal blondiak a postrčil čiernovlasého chlapca do obývačky.

Vilo si až po dvoch sekundách uvedomil, že v obývačke, ktorá bola preňho doteraz len kamošova obývačka, je niečo navyše. A že to niečo bol Andy. Vytreštil oči.

"Um... Ahoj?" Čo iné mal Andy povedať?

Lenže Vilo sa otočil a bežal na chodbu, kde sa začal bleskovo súkať do topánok...

"Hej, počkaj!" Andy sa ponáhľal za ním a chytil brýlatého chlapca za ruku, ako sa načahoval po svojej bunde. "Počkaj!"

Vilo jeho ruku striasol, akoby mu bol dotyk nepríjemný, zhrabol bundu a vybehol von. Andy ho nasledoval, bežal za čiernovláskom tri poschodia nižšie, no potom si uvedomil, že nepočuje Vilove kroky. Došlo mu, že Vilo musel využiť náskok a niekde sa skryť, takže Andy popri ňom preletel. Chcel sa vrátiť, avšak začul, že výťah hrkoce smerom dole.

"Kurva!"

Dobehol ho Luky. "Dve kurvy!"

Andy vzdychol. "Bordel! Samé kurvy a...čo je ešte v takom bordeli?"

"Neviem, ešte som tam nebol..." Luky sa tváril, akoby sa nad tým vážne zamyslel. "Asi také kabínky ako na peepshow a tak..."

"To je fuk, čo tam majú... Kurva, zase sa to dosralo!" zanadával. "Dík za snahu...fakt si to cením..." Andy chcel zmiznúť čím skôr. Opustiť bojisko po prehratej bitke.

"Máš u mňa bundu," pripomenul mu Luky. "A okrem toho vytieraš dlážku v ponožkách...Simpsonovci?"

"No jasné," sucho si uvedomil Andy. Vilo mu zdrhol, akýkoľvek pozitívny pocit tiež, nemal už cigy a Bart na ponožkách bude celý čierny. Lepšie to ani byť nemohlo.

Nasledoval Lukyho do bytu, ktorý mu kričal do tváre, aké je všetko nanič.

"Nedáš si niečo piť? Colu, pivo, tonic, kávu...hocičo?" spýtal sa Luky.

"Nie, díky."

"Čaj, whisky, minerálku..?"

"Nie, naozaj nie."

"Tak...kakao?"

Andy kapituloval. Luky asi svoju ponuku myslel vážne, nebola to len zdvorilosť. A keď si Andy uvedomil, že nemá kam ísť, pokrčil plecami. "Kávu."

Blondiak mlčal, kým zalial vodou instantné granule do červeného hrnčeka namaľovaného na jahodu.

"Chceš mlieko? Cukor?"

"Nie, nič."

"Nesladíš?"

"Ani bohovi," zamrmlal Andy a privoňal k pariacemu hrnčeku.

"Ani diablovi?" spýtal sa Luky a dolial do svojej kávy toľko mlieka, že by snáď postačilo na ďalší hrnček.

"Ani Buddhovi a Mohamed nech sa odstrelí," uzavrel to Andy.

Lukyho káva bola kvôli mlieku akurát na pitie, takže z nej blondiak začal usrkávať. Dúfal, že mu Andy niečo povie, ale ten iba hypnotizoval neviditeľné lodičky, čo sa mu preháňali v hrnčeku. Luky dopíjal. V tichu bolo počuť bojler.

"To, čo ti poviem, bude strašný gýč," začal blondiak. "Ale s Vilom sme dlho kamoši. Nie iba kamoši, skoro ako bratia alebo ako to povedať. A strašne chcem, aby bol šťastný, vieš? Preto som vás chcel dať dokopy... Ale možno - teraz príde ten gýč - si proste nebol ten pravý..."

"A čo som bol? Ľavý?!" Andyho sa to dotklo, lebo to vyznelo, akoby nebol dosť dobrý.

"Nie! Joj, nechápeš ma!" Luky zamával lyžičkou od kávy a šialene ňou gestikuloval, ako sa snažil prísť na dobrý výraz. "Ja nehovorím, že si ho mal málo rád alebo čo... Ani proti tebe nič nemám... ide o Vila! On ťa má rád a je úplne na prášky s toho, ako sa vám dodrbal vzťah, ale... Veď si videl, čo teraz spravil. Aj v škole bol taký, už s tebou nechce nič mať a tuším je príliš tvrdohlavý, aby zmenil názor! A neviem, či bude mať význam, keď sa ešte o niečo budeš pokúšať, lebo keď si vzal do hlavy, že ti nedá šancu, tak zo seba leda tak spravíš debila. A myslím si, že keby ťa mal rád tak naozaj, tak by ti tú šancu dal. Asi by si ho mal nechať. Bude zničený, ale dostane sa z toho a potom možno bude s niekým šťastný."

"Takže on ma nemá dosť rád, a tak mám uhnúť, aby mal nejaký neexistujúci Božský voľné pole?!" Andy pokrútil hlavou. Nechcel mu ten pólista ešte nakecať, že cukrovú vatu vyrábajú zo sladkých oblakov?

"Ty pozeráš Sex v meste?"

"To segra."

Luky hodil hrnček do drezu a sadol si vedľa Andyho. "Ale môžeš to brať aj tak, že možno Vilo nebol ten pravý pre teba."

"Lenže ja nechcem čakať na žiadneho Božského!"

"A na čo chceš čakať? Veď kým ťa Vilo neoslovil prvý, nič si nespravil!"

"Lebo... Lebo... No neviem prečo! Proste som taký!"

"A ako chceš mať veci tu a teraz, keď pre ne nič nespravíš?"

"Spravím! Veď som mu skúšal písať a ospravedlniť sa!"

"Ale až keď som ti to povedal a sem si prišiel, lebo som to dohodol! Budeš celý život iba čakať, kým ťa niekto postrčí správnym smerom?"

"Ja...neviem!" Andy bol nervózny a nevedel, čo s rukami. "Aj tak si mizerný dohadzovač!"

Luky pokrčil plecami. "A čo keď si mizerný ty?"

Na Andyho dopadla váha jeho slov. "Vlastne máš pravdu. Som mizerný! Presne preto nechávam všetko tak, vieš? To totiž mizerní ľudia robia! Asi preto nebudem ten pravý a vďaka tvojej neschopnosti nebudem ani ľavý!"

"Ale ty sakra iba nie si ten pravý - aj tak to znie blbo - pre Vila! Pre niekoho iného určite!"

"No jasné! A vôbec, hovor za seba, bol si ty pre niekoho pravý?"

Blondiak zmĺkol a potom povedal: "Ale ja na to pri sebe neverím. Iba pri Vilovi proste verím, že nájde niekoho, kto ho bude mať tak rád, ako si zaslúži... Lebo on si to zaslúži."

"Takže chceš, aby som dal od neho packy preč a robil si, čo chcem?"

"Asi hej. Neviem. To tvoje tu a teraz sa mi páči... Iba by si mohol menej zaváhať. A nie si mizerný."

"Pred chvíľou si povedal, že som," namietal Andy.

"Ale to bolo pred chvíľou. Kam sa stratilo tu a teraz?" poškádlil blondiak a šibalsky sa usmial.

"Nikam. Tu a teraz je vždy prítomné."

"Tak to má byť, nie?"

Andy nereagoval na Lukyho poznámku a pobozkal ho. Pretože niekedy rozmýšľal, aké by to mohlo byť. Pretože pre Vila nebol ten pravý. Pretože ho sám Luky povzbudzoval, aby nečakal. A pretože mal tu a teraz chuť to spraviť.

Eragon (Christopher Paolini)

Wed, 21 Mar 2012 15:12:00 +0100

Minule sme v škole rozoberali fantasy a prišlo na Eragona. Film bol o ničom, na tom sme sa zhodli, ale našla sa osoba, ktorá ma presviedčala, že kniha je úžasná. A viete čo? Je!!

Film je mizerný. Postavy sú totálne priehľadné: jeden kladný a proti nemu špatňák, kladný musí čeliť výzve a už na začiatku je jasné, že ju splní a že bude hrdina. K tomu nie príliš sympatický drak. A celé sa to podobá na Narniu a trošku Pána prsteňov. Postavy mi boli ukradnuté, a to je ešte horšie, než keby som ich neznášala. Plus gýčovitý soundtrack, ktorý nevystihol podstatu lietania a záverečná pesnička, ktorú mám od hocijakého iného speváka/speváčky radšej než od Avril (a úplne najkrajšie je to od zboru...alebo možno začínam nemať rada Avrilin hlas...chňo, whatever).

Kniha stojí za to.

Dračica Zafira je Eragonovi skutočná parťáčka a má svoj názor, ktorý sa musí brať do úvahy, radí mu, zdôveruje sa so svojimi myšlienkami, je Eragonovi rovná - nie ako vo filme, kde jej akurát povedal: "Leť, Zafira," a ona letela a slúžila ako taký väčší a bojovnejší kôň.

Príbeh má taký spôsob rozprávania, že to žijem spolu s tými potvorkami! Všetko to ožíva a potom niekedy tie stránky obraciam až moc dychtivo, niekedy rozmýšľam, či to príliš dychtivo čítali aj čitatelia predo mnou, keď vidím natrhnutú stranu (kniha bola z knižnice) - 500 strán, ale ani som si nevšimla! :D A zhltla som to za tri dni, a to som vtedy mala školu, klavír, posledný deň som bola preč lyžovať...

Ľúbim postavy! :D Eragona (aj keď občas je drobátko zadebnený), Murtagha (teraz som v druhom dieli, Murtagh sa stratil a všetci si myslia, že zomrel - ale ja viem, že nie! a tuším, že keď povstane, tak na temnej strane. bude bad guy a ja ho budem stále ľúbiť! cítim v kostiach! :D a už v Eragonovi ma dostal), Zafiru (pretože má v sebe dračiu múdrosť a dokonale chápe, ale neštve to), Solembuma (koho by nedostal?), Angelu (žaba alebo ropucha? :D) a ostatných...vlastne tiež, lebo mám rada príbeh a oni sú jeho súčasťou. Mala som rada aj Tieňa, asi jediná, najskôr pre tie červené vlasy. A pri Aryi - na jednej strane na ňu kapánek žiarlim a neteší ma, že je taká múdra, stará, silná a skúsená, a na druhej strane sa mi páči, ako popri tom ukazuje Eragonovi aj zraniteľnosť.

Hneď, ako som mohla, som Eragona vymenila za druhý diel - Eldest. Je ešte hrubší, ale je mi to fuk. Blbé je len to, že sa ťažko vláči kade-tade.

P.S.: Na ďalšej o ničom hodine sme sa dostali k "fantasy rebríčku". U mňa je Eragon tretí. Prvenstvo má bezkonkurenčne Harry Potter a druhé je Meno vetra (pretože Kvothe a jeho príbeh ma dostali! a teraz v máji majú preložiť druhý diel!! woo-hoo).

Víťazný oblúk (E.M. Remarque)

Tue, 20 Mar 2012 18:26:00 +0100

Meno Remarque mi zarezonovalo v ušiach... A potom som na pôjde našla túto knihu.

Ravic je v Paríži ako ilegálny imigrant. Pracuje ako chirurg, lenže jeho pacienti väčšinou netušia, že ich operoval on, a nie oficiálny lekár. Ravic raz večer narazí na bezradnú ženu Joan. Ide s ňou na pohárik a vezme ju k sebe. Ráno vysvitne, že Joanin muž leží mŕtvy v izbe, a ona nevedela, čo robiť... Ravic jej pomôže a dohodí jej aj prácu. A napokon si s Joan nájdu k sebe cestu... Keď sa z toho vykľuje idylka, Ravica odvlečú preč, a keď sa vráti po mesiacoch, už to nebude tak ako predtým...

Dej sa síce ťahal, ale ujo autor vedel nastoliť správny dojem alebo zvýrazniť myšlienku, ktorá sa tiahla aj ďalej než do ďalšieho odstavca, takú, čo zostane v hlave a nevytratí sa. Celá kniha bola... tak trošku zamyslená. A tiež skutočná, jednak si to viem predstaviť, a jednak verím, že to tak nejak pred vojnou bolo. Príbeh sa odvíjal ako film, bola som pozorovateľ, do nikoho som sa nevžila a iba vnímala.

Moja mama tvrdí, že Remarque píše vždy o tom istom. Nemyslím si. Možno si to máti myslí, lebo majú knihy podobnú tematiku, alebo iba mala pocit, že to už niekde čítala... Ale ja by som od neho ešte niečo prečítala.

Modrý zápisník (James A. Levine)

Mon, 19 Mar 2012 23:58:00 +0100

Možno máte zápisník, do ktorého si píšete, keď chcete uniknúť. Ale určite doň nenapíšete TOTO.

Dievčatko z Vykričanej ulici v Bombaji, ktoré pracuje ako prostitútka, sa dostalo k ceruzke a zápisníku. A tak píše, píše o svojej práci, o "pečení koláčikov", o svojom kamarátovi Panítovi, ktorý pracuje ako ona, o leopardovi so striebornými očami, o tom, ako ju otec predal do Bombaja, ako sa v sirotinci stretla s Panítom, o tom, ako ju pozvú robiť spoločnosť do hotela a keď zaplní modrý zápisník, pokračuje v hoteli na papier a neprestáva...

Kniha, od ktorej som sa nevedela odtrhnúť, proste nevedela... Bolo to pútavé a chcela som sa všetko dozvedieť, ako sa to zomlelo a aké to bolo. Bolo to strašne dojímavé a úprimné. A dievčatko v sebe stále nieslo akúsi vnútornú silu, ktorá chvíľu živila aj mňa. A je to silné čítanie.

Hlavne, keď si na konci prečítate, že skutočnosť nie je zas tak odlišná. Možno horšia. Európa netuší.

P.S. (dlhý výlev - na vlastné riziko!):
A zase som si uvedomila, ako veľmi je tento svet chorý. Ako veľmi je choré, že máme nadbytok všetkého a toľko možností, až nám skoro všetky prídu nudné... Kým na druhej strane sveta nemajú slobodné možnosti takmer žiadne a dokážu ich prijať. Uvedomila som si ešte viac a držalo ma to pomaly tri dni vkuse a stále si to viem znova vybaviť...

Revala som od šťastia, pretože mám všetko a nezaslúžim si to, revala som od zúfalstva, že nie som schopná svoje možnosti či potenciál či čo to je využiť naplno, revala som od ľútosti a smútku, revala som, lebo obidvoje je zbytočné a pokrytecké, revala som, pretože možno by som vedela svetu pomôcť, ale nikdy to neurobím, revala som, lebo som mala zase pocit, že by ma mal niekto prefackať a revala som, lebo si zaslúžim smrť a ešte predtým bolesť, revala som, lebo som sviňa a vždy budem a tak trochu chcem byť, lebo vždy, keď dôjde na lámanie chleba, zachraňujem vlastnú riť a ostatné mám niekde...hej, tam...revala som, pretože som sa znenávidela a potom som si uvedomila, že sa mám stále narcisticky rada.

Coco Chanel

Mon, 19 Mar 2012 14:56:30 +0100

Spomínala som už niekedy, že milujem Audrey Tautou? ;)

Film o Gabrielle Chanel, predtým než sa stala Coco, o roztopašnej Coco zo zámku jedného pracháča a o rozpoltenosti, keď sa Coco Chanel stalo TOU značkou. Tak v skratke.

Audrey sa vyšantila. :D Každopádne, ide jej to o dosť lepšie než v da Vinciho kóde (tam je dobrá...ale nežiari). Coco ma dostala. Tak hravá a sakra tvrdohlavá! A vedela vymyslieť spôsob, ako vždy dosiahnuť, čo chcela! A fajčila jednu od druhej a hľadela na lásku cynicky! Pozeralo sa na ňu strašne dobre.

Najlepšie oblečenie je to od vášho Boya.

Hudbu robil Alexandre Desplat (ten má na svedomí aj New Moon a poslednú Potterovku). V Potterovi to bol mierny gýč, ale tu sa mi tá téma nehorázne zaľúbila.

P.S. Boy mal divné fúzy. Ale to je detail.

P.P.S. Mám susedku, ktorá vyzerá presne ako Coco! Vážne, Coco ako vyšitá! Iba nad hornou perou má znamienko navyše. ;)

Quills - Perom markíza de Sade

Sun, 11 Mar 2012 10:41:00 +0100

"I write only because there´s a voice within me that will not be still." (netuším, kto a kedy to povedal, ale je to sakra výstižné!!)

Markíz de Sade je zavretý na psychiatrii, jeho terapiou je vypísať zo seba všetku perverzitu. Lenže jeho zápisky sa tajne vydávajú a poburujú veľké zvery. Služobná Madelaine ich vždy prepašuje z izby spolu s prádlom. Romány číta celé Francúzsko, ako únik od svojho života do bizarnosti iných. Svätuškársky psychiater prichádza do ústavu dýchať na krk Abemu, vedúcemu, ktorý verí, že bláznov vylieči zhovievavo. Abe musí zastaviť markízovo písanie, inak ústav zavrú. Ale markíz s Madelaininou pomocou tvrdohlavo píše, hoci sa to čoraz viac zvrháva...

Knihy potrebujeme. Aby sme sa odpútali od života, odľahčili si ho - chceme sa pobaviť - fascinujú nás zvrhlosti, aj keď to možno nepriznáme - pre niekoho zase môžu byť knihy jediný kontakt so životom, keď je od neho odrezaný - pre pobavenie - niektorí potrebujeme čítať odpornosti, aby sme dokázali byť "v civile" dobrí. A niekto zase potrebuje zo seba dostať slová a príbehy, reagovať na svet a čakať, či ho svet prijme.

Skvelý film. Pobaví, je cynický, ironický a uštipačný. Plný paradoxov. A tak trošku donúti premýšľať, čo v tých príbehoch máme.

Pozerá sa na náboženstvo a "sľub čistoty" s nadhľadom. Markíz bol kanec, presne vedel, čo sa takému biskupovi či mníške môže honiť hlavou (či nielen hlavou? keď už honiť...ok,som prasa)! :D A dobre ukazuje Abeho vnútorný konflikt: som farár zasľúbený Bohu VS. milujem Madelaine.

A taktiež je Quills dôkazom, že škatuľka "Titanic" je pre Kate Winslet smiešne malá! Abe mi bol povedomý, ale meno mi nič nevravelo...inak, ku koncu mal taký prázdny pohľad - ten ma dostal!