Eddy žil americký sen, vypracoval sa na milionára s rodinnou idylkou. A potom sa to zrútilo... Nehoda, Eddy prišiel o ruku a takmer o zdravý rozum. Cíti v sebe strašnú zúrivosť a agresivitu, nikto mu nevie pomôcť, tá bolesť je ako peklo... Niekedy vybuchne. Jeho žena to s ním už nevie zniesť, rozvádzajú sa. Eddy pomýšľa nad samovraždou, no napokon sa rozhodne pre zmenu - s bábikou antihnevkou (na zvládanie hnevu) odchádza žiť na ostrov Duma Key pri Floride. Začína maľovať, objavuje v sebe talent, a každý deň prejde po pláži o kúsok viac. Jeho najbližšia suseda je stará pani na vozíku s chlapom asi v Eddyho veku. Jedného dňa Eddy dokráča po pláži k susedom a získa kamoša Wiremana, neskôr sa skamaráti aj so starou Elizabeth. Lenže jeho maľovanie nie je len maľovanie, je to nutkanie, potreba, a okrem toho mu ruku vedie akési iné vedomie, postupne odhaľuje meno Lode mŕtvych... (a ďalej by som ešte mohla - ale to by si nikto neužil knihu)

Ujo King fakt vie písať a hlavne vystihnúť atmosféru. Mrazivosť, zúrivosť, nutkanie... Všetko to sakra cítiť! A nevsádza na umelý (meyerovský, pardon, pardon, proste mi napadla) happyend. Dobro vyhrá, ale poznačené a vždy za nejakú cenu. Nechcela som, aby Ilse umrela, bolo to také hryzenie prstov, nie, nie, nie, ona nie, lenže potom z toho bolo áno a potom mrazivé ticho. Z hľadiska zápletky bola jej smrť dobrý ťah. Ale aj tak, ju som si obľúbila (veď čo ma je po dákej štetkovskej kritičke, čo ani nevie maľovať, iba o tom píše jedovatosti!).